1.odiel RoverY - Hasky

Milovníčka zvierat a tanečníčka. V 112.zbore skautuje odjakživa, aj keď s rôznou intenzitou. Študentské túžby ju zaviali k susedom do Brna, kde usilovne študuje, žije, pracuje. 
Julka Hasky Tkáčová

Bola raz jedna skautka
Skauting som prvý krát ochutnala, keď som mala 9. Chodila tam už moja staršia sestra Delissa, ktorú to bavilo, tak som akosi automaticky začala chodiť tiež.

Zažila som si úlohu vĺčaťa, skautky, radkyne a táborovej zdravotníčky. Najväčšie potešenie mi priniesli radcovské roky, so svojimi strasťami aj radosťami. Oboch bolo dostatok 

Táborový zážitok... pamätám si na svoju snahu pri výzve 24 hodín ticha. Tri dni som strávila pokusmi nerozprávať, ale moje úsilie stroskotalo zásadne na takých drobnostiach, ako napríklad malý pavúk, ktorý mi liezol po ruke. Alebo odpoveď slušne vychovanej skautky, ktorá na otázku „Hasky, môžeš mi podať soľ?“ odpovedala áno. 24-ku mlčania som nikdy nesplnila a hrdosť z dobre vykonaného ticha nezažila, ale napriek tomu to stálo za to. Určite každému odporúčam vyskúšať, je to oveľa náročnejšie, než sa zdá!

Kto môže a chce, nech spoznáva skauting aj mimo hraníc svojho rodného zboru. Mňa veľmi oslovilo Radcovské Fórum konané niekde pri Žiline. Veľa nových ľudí, veľa nových zážitkov a neporovnateľná skautská atmosféra nakopne do ďalšieho (nielen) skautského fungovania. A kto chce ísť aj za hranice rodného štátu, nech vyskúša Encéenku ( NCN nauč se, co nevíš) v susednom Česku. Iný kraj, iný mrav, iný pohľad na skauting. A to je dobre.

Môj osobný zlepšovák pri vymýšľaní programu je jednoduchý – nepodceňovať silu atmosféry. Pomôže všeličo. Precítene prečítaný príbeh, ktorým sa aktivita uvedie. Kostýmy a rekvizity. Hudba. Rôzne miesta, kam sa dá ísť (často ich nájdeme hneď za rohom). Program nemusí baviť len decká, môže to byť hra aj pre vás, či už máte 15 alebo 45.

V skautingu som momentálne akýsi pozorovateľ. Vzdialenosť a rôzne povinnosti mi bránia v aktívnom pôsobení, takže len z diaľky sledujem činnosť zboru a ak sa niekde dá, rada pomôžem.

Študujem psychológiu na Masarykovej univerzite v Brne, štvrtým rokom. Súčasťou štúdia je okrem klasickej teoretickej časti aj absolvovanie veľkého množstva praxe na rôznych miestach a zariadeniach – reklamné agentúry, psychiatrické oddelenia, manželské poradne, školy...ale hlavnou úlohou je aj tak získať skúsenosti a poznanie samého so sebou. Naučila som sa o sebe veľmi veľa, čo ma teší. Čo ma na neteší, je psychológiou zapríčinená strata ilúzií, ktoré som mala o živote, o ľuďoch a samozrejme, o sebe. Naše vzdelanie nekončí dosiahnutím magisterského titulu, ale pokračuje špecializáciou a rôznymi výcvikmi v oblasti, ktorej sa chce venovať. A to si samozrejme sám platí, čo nie je vždy finančne jednoduché. Kto sa nechce takmer do konca života vzdelávať, chodiť do školy aj cez víkendy a veľa na sebe pracovať, nech si vyberie iné zameranie. Popri škole pracujem ako baristka v kaviarni a uvádzačka v divadle, kam si chodím najmä oddýchnuť.

Brno a jeho krásy
Kto príde do Brna v peknom počasí, ten so mnou povinne absolvuje výlet po brnenských parkoch. Slovo park v tomto prípade naozaj neznamená pár stromčekov a kúsok trávy s vysadenými kvetmi. V Brne sú parky miestom verejného, spoločenského, kultúrneho, športového, gurmánskeho a akého len chcete života. na svoje si príde každý, či si len chce sadnúť na lavičku a pozorovať ruch v centre mesta, alebo si vybehnúť hore kopcom k vyhliadke do Wilsnovho lesa, či si ísť pozrieť v lete film s korčuľami na nohách do Lužánok. Milovníkov architektúry potešia pekné uličky či klasiky ako Petrov a Špilberg. A aj pre ostatných sa tu určite niečo nemálo nájde.

Najčastejšie chodím pešo. Veľkou výhodou je pre mňa bývanie v centre a ľahká dostupnosť na viacero miest, ale tieto svoje pešie chvíľky trávim s hudbou v ušiach a najradšej sama. Je to pre mňa takmer jediný čas, kedy mám priestor na seba a svoje myšlienky a kedy na mňa nikto nehovorí, tak si to užívam. Aj keď sa vďaka svojmu zlozvyku chodiť neskoro stále niekam ponáhľam.

Najneuveriteľnejším zážitkom bola pre mňa spolupráca s klientom v rámci dlhodobej praxe v nemocnici. Tento 34- ročný pán bol po nevydarenom skoku do vody schopný pohybovať len hlavou a rozprávať dokázal len pomocou tracheostomickej trubice v krku. Už približne rok a pol strávil na lôžku v nemocnici, nemohol používať ani invalidný vozík, musel len ležať. A tento človek mal v sebe viac energie, radosti a nezlomného ducha než ja, ktorá som zdravá. Po stretnutiach s ním som odchádzala domov so zvláštnou zmesou údivu a zahanbenia nad tým, ako my zdraví ľudia niekedy žijeme svoj život a nad zvykom sťažovať sa na všetko, väčšinou však na nepodstatné záležitosti.

Nemám jasnú predstavu v tom, kde sa vidím o 3 roky. Rada by som ešte chvíľu naďalej bývala v Brne alebo v inom peknom meste. Dúfam, že budem mať ukončené štúdium a budem ako psychológ pracovať spôsobom, ktorý ma bude nielen živiť, ale aj napĺňať. A budem mať psa, to naisto.

Na ulici ma nespoznáte podľa nejakého zvláštneho znamenia. Keď som unavená a zamyslená, niekedy narážam do vecí ako sú koše a lampy, nevhodne umiestnených naprostred cesty. Často mám úsmev na tvári. 

Kto som

 No predsa ja. Kto iný by to mal byť. 

Kontakt pre kontakt - julia.tkacova@gmail.com