1.oddiel RoverY - BiBi

Pokračujeme v projekte predstavovania členov roverského oddielu zo 112.zbor Prameň. Zažila zborové začiatky, podržala nás ako táborový zdravotník na tábore Bajerovce 2011, kde padla brána a dnes vytrvalo študuje medicínu.

BIBI Veronika Medvecková

Bola raz jedna skautka
V roku 2002, keď vznikol náš zbor sa začal aj môj skautský život. Vtedy sa robilo veľa náborov pre všetky vekové kategórie a ako hovorí moja mamka - môžem jej ďakovať, že ma tam donútila ísť ;-) Neskôr som si uvedomila, že naozaj jej za to môžem len ďakovať, pretože inak by som nezažila všetko čo som zažila a nestretla toľko skvelých ľudí, ktorých som stretla 
Skauting si ma získaval postupne... Každou družinovkou, každou akciou, každým táborom, na ktorý som išla.... Až som zistila, že bez neho to akosi nie je ono.

Počas svojho aktívneho fungovania som radcovala a neskôr som bola zástupkyňou oddielovej vodkyne skautiek. Myslím, že v období keď som vykonávala tieto funkcie ma bavili obe rovnako. Chcela som ich robiť, dať dievčatám čo najviac zo seba a bavili ma aj napriek tomu, že to niekedy bolo dosť náročné. Boli aj obdobia, keď som bola (neviem nájsť správne slovo... možno zúfalá) a nechápala čo robím zle, keď dievčatá nehodili na akcie napríklad, ale potom sa vždy stalo niečo (napríklad tábor, ktorý sa aj vďaka dievčatám stal nezabudnuteľným) čo ma namotivovalo a povedala som si, že stojí za to sa čas venovať im čas a seba. 
V súčasnosti si uvedomujem, že ma viac baví „zastupovanie“ . A skoro som zabudla, na troch táboroch som bola zdravotníčkou, čo bola tiež veľmi zaujímavá skúsenosť.

Tak táborov som zažila viacero a každý z nich mal niečo, prečo naňho nezabudnem. Či už len tým, že to bol môj prvý tábor, alebo tým, že som bola častejšie na pohotovosti s detskami ako ktorýkoľvek zdravotník predomnou. Ale asi najlepším táborom bol tábor v roku 2005 v Olejníkove. 
V družine sme tam boli taká veselá partia Odkiaľ mám asi najlepšie zážitky ako napr: keď sme mali strážiť, tak sme stážili všetci spolu celú noc (a nejak nám to rýchlejšie zbehlo), keď sme mali počas jednej aktivity (na čas podotýkam) uvariť vodu na čaj, tak nám vrela asi pol hodiny (bod varu bol aj tak v nedohľadne), alebo keď sme išli na survival a všetci sa utáborili v blízkosti tábora okrem nás, a náš radca Kubo nás ťahal hore veľmi strmým kopcom a my sme potichu spriadali plány ako mu to oplatíme pomocou tej sekery, čo mal so sebou ;-) (ale nebojte sa, nič sa mu nestalo, boli sme radi, že sme si sadli, keď sme konečne dochodili).

Akcie mimo zboru.... Uzlárska regáta (aspoň myslím že tak sa to volalo), oblastné zrazy, Filoménsky turnaj, Tatracor (stredoeurópske jamboree na Slovensku), ružomberský roverák, Radcovské fórum, Rovermoot... Všetky boli skvelé a vrelo odporúčam. 
Pre radcov asi hlavne Radcovské fórum - kvôli inšpirácii, motivácii, novým ľuďom (niekedy s rovnakými problémami ako máte aj vy) Určite sa snažte chodiť na čo najviac akcií. Nebudete ľutovať. Hlavne, keď cestovanie po Slovensku vlakmi nie je v súčasnosti takým problémom. 

Život v druhom najväčšom meste Slovenska 
Študujem v Košiciach, kde v súčasnosti trávim aj najviac času počas roka, keďže máme školu od pondelka do piatku. A bývam tam s 2 spolužiačkami v dvojizbovom bytíku. Študujem na Lekárskej fakulte UPJŠ odbor všeobecné lekárstvo. Špecializáciu si vyberám až po škole. Škola ma baví, keďže som typ človeka, ktorý sa často pýta „prečo?“ a pri štúdiu zisťujem, prečo je človek chorý. A každý deň (no dobre, skoro každý deň :P) sa naučím niečo nové zaujímavé a zistím, čo sa s tým dá robiť. 
Čo ma na škole hnevá je to, že trvá 6 rokov. Aj napriek tomu, že to celkom rýchlo beží, mám pocit, že už nejak dlho to trvá :D 
Vzhľadom na to, že bývam 10 min od školy, tak chodím najčastejšie peši. A aj keď nám treba ísť do starej nemocnice (ja bývam pri novej), tak ak je pekne a nefúkajú tie hnusné košické vetry, tak idem pešo. Trvá to cca 30min. Zvyčajne idem so spolužiakmi, takže aspoň sa vykecáme. 
A jedným z dôvodov, prečo nejdem MHD je momentálne aj ten, že prerábajú električkové trate (my sa smejeme že sa hrajú na krtkov tí cestári, lebo také veľké diery kopú :D) a dostať sa niekam inak ako pešo sa pomaly stáva nemožným vďaka uzavretým cestám a obchádzkam. O tri roky sa vidím vydatá, zamestnaná v niektorej z bratislavských nemocníc na (možno) internom oddelení, a pomaly idem na materskú dovolenku (alebo už na nej som).

Nič špecifické, prečo by ste ma spoznali na ulici veľmi nenosím (okrem dioptrických okuliarov a momentálne aj strojčeka na zuboch :P). Takže ma len musíte poznať. A nečudujte sa ak sa vám náhodou nepozdravím, keďže zvyčajne chodím zamyslená a nevnímam veci okolo seba ;-) Takže ak náhodou nereagujem, drgnite do mňa.

Kto som
Malá, spurná (ako to raz povedal Mišo Rabatin :P)
Kontakt pre kontakt - veronicka.bibs@gmail.com