1.oddiel RoverY - Maznák

  Najmenší člen roverského oddielu, ktorý skautuje od....keď bola ešte menšia. :) Odtáborovala si celú existenciu 112.zboru Prameň, pamätá si chatu Kanné ešte bez elektriky a vody a vie hrať na klavír. A bude večným dieťaťom, lebo bude pani učiteľkou v škôlke či na prvom stupni.

Barborka Maznák Medvecková

 Bola raz jedna skautka

K skautingu som sa dostala, keď som mala približne 9 rokov, keď sa založil náš zbor. Dozvedela som sa o ňom od mojej spolužiačky (pre pamätníkov Prečo) a zhodou okolností v tom istom čase začala skautovať aj moja sestra Bibi. Bola som vĺča, skautka, radkyňa aj oddielová vodkyňa a momentálne sa zaraďujem medzi roverov. Každé obdobie má svoje čaro, svoje radosti aj starosti, no z odstupom času usudzujem, že rola vodkyne bola pre mňa najvhodnejšia. Najviac ma bavila, aj keď zároveň najviac hnevala. Robila som to preto, lebo som chcela, nie kvôli odmenám či len preto, lebo by som nemala kam ísť. Aj ja som mala kopu iných povinností (škola, brigády, pomáhať doma), vždy som si našla čas na všetko. Nemyslím si, že som to robila dokonale, no snažila som sa zo všetkých síl.

Od kedy som v skautingu, nevynechala som ani jeden tábor. Príhod je mnoho, no nikdy nezabudnem na jednu. Bolo to počas tábora v Sedliciach, kde boli aj Sabinov, Kysak, Stropkov (tuším rok 2013). 

Vybrali sme sa celý tábor spoločne na survival. Ja som mala na starosti skupinu detí, prevažne vlčiackeho veku. Chýbanie mamky, kráčanie do kopca aj kliešťov sme úspešne zvládli, horšie bolo keď prišla noc. Naša skupinka sa rozložila spolu s Benitinou, pretože nebolo dostatok cielt na prístrešky. Deti už odfukovali a z ničoho nič sa začalo k nám približovať nejaké zviera. Počuli sme to zreteľne obe. Chvíľu sme čakali či to neodíde samé, no zvuky len silneli. Avšak ani jedna nechcela nechať tú druhú samú s deťmi a utekať po pomoc, pretože náš prístrešok bol pomerne ďaleko. Robiť hluk sme nemohli, veď keby sa nám všetky deti pobudili, až vtedy by to bola sranda.

 Vedela som, že Eski má so sebou mobil tak, že mu zavolám. Dobrý nápad, no nie? Lenže hold problém, nemám číslo na Eskiho. Tak volám sestre, nech mi ho nájde na nete, lebo som bola presvedčená, že bude mať na stránke na seba nejaký kontakt. Chyba. Nemal. Tak sa Bibi rozhodla, že zavolá Mišovi, inému skautovi zo Sabinova. Problém však už nebolo chýbajúce číslo, ale to, že si Eski vypol mobil. Mišo teda zavolal vodcovi tábora, Číňanovi. Proste o tom, že nás chce niečo zožať vedeli všetci, len nie tí, ktorí by nám mohli pomôcť uprostred lesa. 

Tak strach-nestrach Benita vybehla hľadať Eskiho a ja som so zavretými očami vyčkávala, čo bude. Vážne mi nebolo všetko jedno. Keď sa vrátila spolu s Eskim,  jeho prvá reakcia bola samozrejmá - smiech. Avšak ako správny chalan si sadol k nám, že sa trochu upokojíme, že tu nič nie je. Bolo. Tak Eski vystriekal okolo nás celú Rexonu. Neviem či tomu zvieraťu smrdela alebo sa zľaklo, no zabralo to. Ďalšia pohroma v podobe búrky prišla o pár hodín neskôr. Keď sme sa celý premoknutí vracali do tábora, už z diaľky na mňa Číňan kričí, pospevuje si: Také oči maaalo, skoro nás zožráááálo. A to ho bavilo (nielen) do konca tábora :)

Okrem táborov som chodila poctivo na všetky oddielovky a zborovky. Mimo nášho zboru som akcie veľmi nevyhľadávala, aj keď sa ich pár predsa nájde, napr. oblastné zrazy, Radcovské fórum, Soaré a naposledy to bol roverský kurz Labyrint. Všetky boli super a odporúčam, aby ste neváhali ako ja, ale vyskúšali ich, čo najviac. Cestovanie po Slovensku a spoznanie zaujímavých ľudí berte ako bonus.

Život a škola uprostred kopcov

V súčasnosti končím tretí ročník predškolskej a elementárnej pedagogiky v Banskej Bystrici. Teda ak sa mi podarí zoštátnicovať, bude zo mňa pani učiteľka v škôlke, prípadne vychovávateľka v školskom klube. Plánujem však naďalej pokračovať v štúdiu, aby som mohla učiť aj na prvom stupni.

 Myslím si, že táto práca je pre mňa ako stvorená. Ja osobne si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné. Práca s deťmi ma napĺňa. Páči sa mi pozerať na svet ich očami, učiť ich nepoznané, odpovedať na ich zvedavé obrázky. Priznám sa, že má to ešte jeden bonus. Veď kto v práci sa môže hrať s legom, kresliť si či pozerať rozprávky a mať za to dokonca zaplatené? Aj keď biedne. Hej, to ma na nej hnevá a viem, že si v budúcnosti kvôli tomu budem ešte trieskať hlavu o stenu. Ale ja stále sa smejem, že môj muž bude zarábať veľa, takže prežijem :D 

Táto práca však nie je len o bezduchom hraní sa. Deti sa všetko učia, rozvíjajú svoje schopnosti najmä prostredníctvom hier, a preto si väčšina ľudí myslí, že učiteľka v škôlke sa len hrá. Ak ma chcete naštvať stačí, keď poviete toto :P Robí toho oveľa viac, verte mi.

Ako som spomenula, študujem v Banskej Bystrici, na Univerzite Mateja Bela. Jednoznačne odporúčam. Som spokojná a určite by som svoju voľbu zopakovala. Bystrica je krásne mesto. Má svoje čaro a určite sa stojí za návštevu. Vynechať nesmiete Urpín, na ktorý sú veľmi hrdí (aj keď je to vlastne obyčajný kopec, na ktorom je kalvarka :D no pekný je, musím uznať.). Všetko tu ide stále do kopca, alebo hore schodmi. 

Majú však super park, ktorý zas nám chýba. Taktiež vám budú tvrdiť, že majú na námestí šikmú vežu (nie je šikmá, za tri roky ma o tom nepresvedčili :D) a aj mestský hrad - t.j. múrik s troma budovami. Pri dlhšom pobyte, budete s láskou spomínať na dobrú prešovskú MHD, lebo tu sa všade dostanete skôr pešo ako busom. Preto a aj kvôli tomu, že mám školu od bytu 20 min., chodím pešo. OK nerátam v noci, vtedy taxík musí byť (nie, nočné spoje neexistujú).

Od kedy som mimo Prešova, skautingu sa nevenujem tak aktívne ako kedysi. Stále sa však zúčastňujem akcií, pomáham, kde je treba. Nechcem nikoho poučovať, ale vždy keď môžem, rada poviem môj pohľad na vec, snažím sa poradiť. Aj keď ako sa hovorí, každý sa učí na vlastných chybách, na vlastných skúsenostiach. 

Vy, čo radcujete, nezabúdajte hlavne na jedno. Keď pripravujete program pre decká, robte ho tak, aby bavil aj vás. Nevenujte sa im len z donútenia, ale naozaj prejavte o nich záujem. Počúvajte ich, motivujte, vybláznite sa s nimi, jednoducho buďte tam pre nich. Neoľutujete. Tá práca, čas a energia, ktorú ste im dali sa vám mnohonásobne vráti. A komunikujte medzi sebou v oddielovej rade. Ak to nefunguje medzi vami, zbytočne sa budete o niečo usilovať. Pamätajte aj na to, že skauting nie je len voľno-časový krúžok, ale má vychovávať. 

O tri roky sa vidím s Mgr. pred menom a s prácou, ktorú som vyštudovala. A moje poznávacie znamenie? Hm, menší odo mňa sú len škôlkari. Fakt, reálne meriam 148 cm, ale oficiálne 152 cm (vodičák, chápete :D). Spoznať ma môžete podľa typického drdolu na hlave. Ak ma uvidíte bez neho, tak máte šťastie.

Kto som

Som v srdci Johanka a navždy ňou zostanem.

kontakt pre kontakt - barboorecka@gmail.com